Rusínsky jazyk a proces národného obrodenia Rusínov

Autor: Martin Sičák | 13.1.2012 o 20:50 | (upravené 14.1.2012 o 12:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1011x

Všetky prevratné udalosti v dejinách vplývali aj na vznik a rozvoj národnoemancipačného procesu, a to bez ohľadu na konkrétny národ alebo etnickú skupinu. Najvýznačnejšie revolučné udalosti v Európe v 19. a 20. storočí vplývali aj na proces národnej emancipácie Rusínov žijúcich na severovýchodnom Slovensku a v susednom Zakarpatsku, v bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou Československa do r. 1945.

 

Počas procesu národného obrodenia väčšina národov vyriešila takmer všetky základné otázky svojej národnej existencie, vrátane otázky spisovného jazyka, ktorá v tomto procese stála zvyčajne na poprednom mieste. Rusíni na rozdiel od iných slovanských a neslovanských národov počas procesu národného obrodenia v prvej polovici 19. storočia nevyriešili ani jednu základnú otázku svoje; národnej existencie, t. j. otázku národnej identity medzi ostatným slovanskými národmi, otázku kultúrnej orientácie, otázku spisovného jazyka, ba dokonca ani len otázku svojho pomenovania. Preto všetky tieto nevyriešené problémy museli „preniesť" so sebou do dvadsiateho storočia. A toto storočie im trikrát ponúklo príležitosť vyriešiť spomenuté základné otázky.

Prvá príležitosť sa Rusínom naskytla r. 1918 v novoutvorené Československej republike, v slovanskom štáte, ktorý im garantoval právo rozvíjať svoju kultúru v rodnom jazyku a používať svoj jazyk vo verejnom styku, v tlači a v školách, aj keď sa slovenskí administratíva pokúšala zaviesť slovenčinu ako vyučovací jazyk v gréckokatolíckych základných školách, kde sa pred rokom 1919 vyučovalo po maďarsky. Východoslovenskí Rusíni však túto šancu nevyužili. Hlavnú vinu možno hľadať zrejme v nejednotnosti medzi rusínskymi predstaviteľmi, ktorí vytvorili tri frakcie: 1. rusofilskú, ktorej reprezentanti zastávali názor, že Rusíni sú súčasťou ruského národa, a preto v úlohe svojho spisovného jazyka majú používať ruštinu; 2. rusínofilskú, ktorá podporovala myšlienku, že Rusíni sú osobitným národom medzi ostatnými slovanskými národmi a ich spisovný jazyk má vychádzať z rusínskych nárečí; 3. ukrajinofílskú, ktorá hlásala ideu, že Rusíni sú súčasťou ukrajinského národa, a preto majú používať ukrajinčinu ako svoj spisovný jazyk (táto orientácia však bola viac charakteristická pre Podkarpatskú Rus' než pre prešovský región). Túto nejednotnosť ešte navyše sprevádzali trenice medzi gréckokatolíckou cirkvou, ktorá reprezentovala lokálnu rusínsku národnú orientáciu, a pravoslávnou cirkvou, ktorá podporo­vala proruskú frakciu. Výsledok bol taký, že sa v medzivojnovom období používali dve podoby spisovného jazyka v rusínskom regióne na Slovensku: 1. cirkevnoslovanský, zmiešaný s rusínskymi prvkami, alebo naopak (rusínsky jazyk s cirkevnoslovanskými prvkami). V polovici dvadsiatych rokov sa vyskytli pokusy zaviesť zakarpatský variant spisovnej ukrajinčiny ako spisovný jazyk Rusínov.

Koniec druhej svetovej vojny a nastolenie komunistického politického a spoločenského poriadku v obnovenom Československu ťažko možno pokladať za druhú príležitosť, ktorú by boli mohli Rusíni využiť na začatie procesu národnej emancipácie. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, sprevádzaná rýchlym úradným zavedením ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka v rusínskom regióne spolu so zavedením etnonyma Ukrajinec ako oficiálneho pomenovania Rusínov, nehovoriac už o násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva, nemohli pomôcť riešiť otázku národnej identity Rusínov. Práve naopak: táto spoločenská situácia vytvárala podmienky pre ich asimiláciu. Celý tento proces výstižne vysvetľuje Paul Róbert Magocsi: „Príčina spočívala v tom, že ľudia viacmenej cítili, že im zároveň berú ich pôdu, náboženstvo i rusínsku národnosť. A tak mnohí usúdili, že ak sa nemôžu identifikovať ako Rusíni a mať svoje vlastné rusínske školy, potom bude lepšie stať sa Slovákmi ako Ukrajincami."

Skutočná príležitosť obnoviť proces formovania národného povedomia a riešiť základné otázky rusínskeho národného bytia prišla v roku 1968 s pokusom zaviesť radikálne demokratické reformy do politického a ekonomického života v Československu, o ktoré sa pokúšali progresívne alebo progresívnejšie zmýšľajúci predstavitelia Komunistickej strany Československa na čele s Alexandrom Dubčekom ako ich novým vodcom. Ako je známe, Pražská jar trvala iba niekoľko mesiacov (tak ako každá jar v tejto klimatickej zóne) a 21. augusta 1968 bola prerušená príchodom sovietskych vojsk a vojsk Varšavskej zmluvy.

Jediný pozitívny výsledok, ktorý Rusíni počas Pražskej jari dosiahli, bolo obnovenie gréckokatolíckej cirkvi (v júni 1968), no akákoľvek náboženská aktivita bola v procese tzv. normalizácie potlačená novým, ortodoxným vedením Komunistickej strany Československa a predstaviteľmi československej vlády, ktorí verne a do bodky plnili všetky pokyny z Moskvy. To značilo, že grécko­katolícka cirkev nemohla podporovať opätovne sa prebúdzajúce národné povedomie Rusínov. Formovanie národnej identity Rusínov bolo oslabené aj zavedením slovenčiny ako liturgického jazyka na farnostiach s rusínskym obyvateľstvom.

Všeobecne možno konštatovať, že udalosti roku 1968 v Československu priniesli Rusínom na Slovensku viac negatívnych než pozitívnych výsledkov. Vinou veľmi silnej prosovietskej politiky Vasiľa Biľaka, prvého tajomníka Komunistickej strany Slovenska, ktorý je rusínskeho pôvodu, Slováci pokladali skoro všetkých Rusínov — aj „vďaka" etnonymu Rusín, ktoré je podobné etnonymu Rus, — za sovietskych sympatizantov alebo dokonca za ich kolaborantov. Slovenská verejnosť videla iba to, že Vasiľ Biľak ustanovil do štátnych služieb svojich najvernejších prívržencov, z ktorých mnohí boli rusínskeho pôvodu, ale nechcela vidieť, že ten istý Vasiľ Biľak zbavil mnohých rusínskych alebo ukrajinských intelektuálov (Juraj Bača, Mykola Mušynka, Jozef Šelepec a ďalší) zamestnania na univerzitách, školách, výskumných ústavoch a pod. preto, lebo odsúdili inváziu sovietskych vojsk a politiku Komuni­stickej strany Československa. To bolo jednou z príčin toho, že počas procesu normalizácie sa veľa Rusínov hlásilo k slovenskej národnosti, neželajúc si mať nič spoločné ani s pomenovaním Rusín (pre jeho podobnosť so slovom Rus), ani s menom Ukrajinec pre jeho asociácie so sovietskou Ukrajinou. Ďalším závažným dôvodom asimilácie Rusínov bol a je proces neustáleho ekonomického rozvoja, ktorý vedie k sociálnej integrácii a migrácii (hlavne) mladej populácie. Okrem toho príčinou slovakizácie Rusínov je aj jazyková príbuznosť rusínčiny a slovenčiny ako slovanských jazykov.

Tretia príležitosť vyriešiť základné otázky svojho národného bytia sa Rusínom naskytla po demokratickej revolúcii v Československu v novembri 1989. Riešenie týchto otázok si vyžadovalo vytvoriť novú organizačnú bázu, ktorá by bola schopná reprezentovať politické a kultúrne požiadavky všetkých Rusínov žijúcich na Slovensku. Ale v procese vytvárania takej základne sa opätovne prejavila nejednota medzi predstaviteľmi Rusínov/Ukrajincov žijúcich na Sovensku. Táto nejednota je spojená s týmito nevyriešenými otázkami: Sú Rusíni na Slovensku osobitným slovanským národom alebo sú vetvou ukrajin­ského národa? Táto otázka vyvoláva však ďalšie dilemy: 1. Ako by sa malo nazývať východoslovanské etnikum žijúce na východnom Slovensku: Rusíni alebo Ukrajinci? 2. Aký spisovný jazyk by malo toto etnikum používať: rusínčinu alebo ukrajinčinu?

Tí, ktorí zastávali - a ešte stále zastávajú - náhľad, že príslušníci východoslovanského etnika žijúceho na severovýchodnom Slovensku sú súčasťou ukrajinského národa, sú organizovaní vo Zväze Rusínov-Ukrajincov Slovenska, kým prívrženci prorusínskej orientácie podporujúci náhľad, že slovenskí Rusíni tvoria osobitný slovanský národ, vytvorili novú organizáciu s názvom Rusínska obroda. Táto názorová nezhoda medzi rusínskymi/ukrajinskými predstaviteľmi vyústila do trenia, ktoré nijako nepomáha riešiť základné problémy života Rusínov, Ukrajincov na východnom Slovensku. Proukrajinský tábor obviňuje predstaviteľov Rusínskej obrody z dezintegrácie a dezorientácie „ukrajinskej" menšiny na Slovensku. V skutočnosti niektorí predstavitelia proukrajinskej orientácie so zjavnou ľútosťou alebo nostalgiou spomínajú na obdobie, keď v Československu bola politická sila, ktorá bola schopná zvečera do rána „vyriešiť' všetky problémy - vrátane základných otázok rusínskej menšiny na Sloven­sku - administratívnymi metódami, t. j. napr. tak, že z Rusínov uro­bila Ukrajincov a do škôl v rusínskom regióne zaviedla ako vyučovací jazyk ukrajinčinu. Autori článku K súčasným problémom nášho kultúrno-národného života (J. Bača, I. Vanat, A. Čuma, M. Steč) o. i. uvádzajú úryvok z úvodníka publikovaného v komunistickom denníku Pravda 31. mája 1945, pričom jeho obsah podávajú ako príkad toho, ako by sa mala riešiť otázka ukrajinskej národnostnej menšiny na Slovensku: „A okrem toho - a to je veľmi dôležité-kontakty našich Ukrajincov so Sovietskou Ukrajinou, ktoré budú prirodzeným dôsledkom ich národného povedomia, zblížia aj nás všetkých s touto druhou najväčšou slovanskou republikou ZSSR (a tým aj s celým Sovietskym zväzom), čo je záujmom a najväčším záujmom nás všetkých."

Predstavitelia proukrajinskej orientácie zvyknú zdôrazňovať samostatnosť Ukrajiny ako jeden z najvýznamnejších faktorov pri upevňovaní národného povedomia rusínskej, ukrajinskej národnostnej menšiny na Slovensku. Najexplicitnejšiu a naj emotívnejšiu výzvu na orientáciu smerom k Ukrajine vyslovil M. Mušynka v príspevku Povojnový rozvoj regionálnej kultúry Rusínov-Ukrajincov Českoslo­venska: „Dnes, tak ako tomu bolo pred štyridsiatimi, sto alebo päťsto rokmi, naša orientácia má smerovať na východ, kde sú a zostanú naše korene." V súvise s tým M. Mušynka vidí nádej v Ukrajine, ktorá „nebude macochou svojich deti v zahraničí".

Autori podobných myšlienok nechcú vidieť a vedieť, že jedným z dôvodov, prečo slovenskí Rusíni odmietli ukrajinizáciu bol ich nesúhlas s kultúrnou a politickou orientáciou smerom na východ, t. j. na Sovietsky zväz. A bolo by nezmyselné nazdávať sa, že to budú robiť teraz v demokratickom Slovensku, keď ich nikto a nič k tomu nenúti. Modelom a príkladom všeobecného pokroku pre Rusínov, tak ako aj pre väčšinu občanov Slovenska, sú západoeurópske krajiny s prosperujúcou ekonomikou a bohatými kultúrnymi a demokratickými tradíciami. Rusíni na Slovensku si chcú samozrejme zachovať svoj jazyk a svoje náboženstvo (gréckokatolícke alebo pravoslávne), no východoslovanský pôvod ich jazyka a východný charakter ich nábo­ženstva ešte neznačí, že budú chcieť nasledovať východný, ukrajin­ský alebo ruský, model kultúrneho, politického alebo ekonomického rozvoja.

Svoj postoj k ukrajinskej kultúrnej politike, presadzovanej československými komunistami, a najmä postoj k zavádzaniu ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka Rusíni dali veľmi jasne najavo v šesťdesiatych rokoch, keď odmietli poslať svoje deti do škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom a namiesto toho žiadali zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka. Keďže v tomto období Rusíni nemali svoj spisovný jazyk, pokladali slovenčinu za najvhodnejšie médium na uspokojovanie všeobecných kultúrnych potrieb svojho etnika. Predchádzajúce zlé skúsenosti spôsobili, že Rusíni-tak ako iné národnosti žijúce na Slovensku-majú obavy, že kultúrna, politická a ekonomická orientácia na Ukrajinu alebo Rusko môže ohroziť pokrok vo všetkých oblastiach ich spoločenského života. Zdá sa, že Rusíni na Slovensku budú ešte dlho dávať slová Rusko a Ukrajina do súvislosti s atribútmi sovietsky, socialistický či komunistický, ktoré traumatizovali ich vedomie v priebehu niekoľkých desaťročí. To však neznačí, že slovenskí Rusíni nebudú sympatizovať s budúcim demokratickým vývojom na Ukrajine.

 

Autor textu Univ. Prof. J. Vaňko, CSc.

 

Zdroj: Title, Národnostná politika na Slovensku po roku 1989. Editor, Štefan Šutaj. Contributor, Štefan Šutaj. Publisher, Universum, 2005. ISBN, 8089046304

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?